Rozdiel a neustály rozpor medzi Socializáciou a socializmom

môžeme vidieť už za pontifikátu pápeža JÁNA XXIII.,

ktorý poukazuje v encyklike: „Mater et magistra“

Encyklika pápeža Jána XXIII. / „MATER ET MAGISTRA“

https://www.kbs.sk/?cid=1117035308
17. „Pius XI., náš predchodca blahej pamäti, pripomenul po štyridsiatich rokoch encykliku Rerum novarum novým slávnostným dokumentom: encyklikou Quadragesimo anno.10
V tomto dokumente najvyšší veľkňaz prízvukuje právo a povinnosť Cirkvi prispieť svojím nenahraditeľným podielom k náročnému rozriešeniu naliehavých a preťažkých sociálnych problémov, ktoré trápia ľudskú rodinu; taktiež potvrdzuje základné princípy a historické smernice encykliky Leva XIII. Okrem toho využíva túto príležitosť na vysvetlenie niektorých aspektov učenia, ohľadom ktorých sa objavili pochybnosti aj medzi samotnými katolíkmi a na objasnenie kresťanského sociálneho učenia v súvislosti so zmenenými časovými podmienkami.
18. Spomenuté pochybnosti sa týkali najmä súkromného vlastníctva, mzdovej sústavy a postoja katolíkov voči určitej forme umierneného socializmu.
Pokiaľ ide o súkromné vlastníctvo, náš predchodca potvrdzuje jeho charakter prirodzeného práva a podčiarkuje jeho sociálny aspekt a s tým súvisiacu funkciu.
19. V súvislosti so mzdovou sústavou odmieta názor, ktorý ju pokladá za nespravodlivú vo svojej podstate; avšak odsudzuje jej neľudské a nespravodlivé podoby, podľa ktorých sa nezriedka uplatňovala; potvrdzuje a rozvíja kritériá, ktorými sa má riadiť, a podmienky, ktoré treba zachovať, aby v tejto oblasti neutrpela ujmu spravodlivosť ani rovnoprávnosť.
20. V tejto veci náš predchodca jasne poukazuje, ako je za terajších okolností príhodné zmierňovať pracovné dohody prvkami, prevzatými zo spoločenskej dohody, aby boli “robotníci zainteresovaní či už na vlastníctve, alebo na správe a do určitej miery spoluúčastní na získanom výnose”.11
21. Tú najvyššiu doktrinálnu i praktickú dôležitosť treba pripísať aj tvrdeniu Pia XI., že prácu nemožno “spravodlivo ohodnotiť ani primerane odmeniť, keď sa neberie do úvahy jej spoločenská a individuálna povaha”.12 Následne, podľa vyjadrenia pápeža, pri určovaní odmeny za prácu spravodlivosť vyžaduje, aby sa bral ohľad nielen na potreby jednotlivých pracujúcich a na ich rodinné zodpovednosti, ale aj na podmienky výrobných organizácií, v ktorých pracujúci vykonávajú svoju prácu, a na požiadavky všeobecného hospodárskeho dobra.13
22. Pápež opätovne potvrdzuje, že medzi komunizmom a kresťanstvom je radikálny protiklad. Upresňuje taktiež, že nijako nie je prípustné, aby katolíci boli prívržencami umierneného socializmu: jednak preto, lebo je to svetonázor obmedzený len na časnosť, v rámci ktorej blahobyt je najvyšším cieľom spoločnosti; ako i preto, lebo socializmus obhajuje spoločenské organizovanie spolunažívania s jediným cieľom vyrábať, a to na vážnu ujmu ľudskej slobody; ako napokon preto, lebo v socializme chýba akýkoľvek princíp pravej spoločenskej autority.“

Pôvod a rozsah javu
45. Jednou z typických čŕt, ktoré charakterizujú našu dobu, je socializácia chápaná ako postupné rozmnožovanie vzťahov v rámci spolunažívania spolu s rôznymi spôsobmi združeného života a činnosti, ako aj právna inštitucionalizácia. Tento fakt má svoje korene v rôznych historických činiteľoch, medzi ktorými treba spomenúť vedecko-technický pokrok, zvyšovanie výrobnej účinnosti a vyššiu životnú úroveň obyvateľstva.
46. Socializácia je zároveň odrazom i príčinou vzrastajúceho zásahu verejnej moci aj do tých najchúlostivejších oblastí, ako sú zdravotníctvo, vzdelávanie a výchova nových generácií, profesionálna orientácia, metódy podchytenia a znovuzačleňovania osôb s akýmkoľvek postihom. Je však aj ovocím a prejavom prirodzeného, priam nezadržateľného sklonu ľudských bytostí: sklonu združovať sa na dosiahnutie zámerov, ktoré presahujú možnosti a prostriedky, akými môžu disponovať jednotlivci. Tento sklon priniesol najmä v posledných desaťročiach široké spektrum skupín, hnutí, združení či inštitúcií, zameraných na ciele ekonomické, kultúrne, sociálne, športové, rekreačné, profesijné, politické, a to tak vo vnútri jednotlivých národných spoločenstiev, ako aj na svetovej úrovni.
Hodnotenie
47. Je zrejmé, že takto chápaná socializácia prináša mnohé výhody. Umožňuje uplatnenie mnohých práv osoby, najmä takzvaných ekonomicko-sociálnych, ako sú napríklad právo na nevyhnutné prostriedky na ľudské živobytie, na zdravotnú starostlivosť, na dôkladnejšie základné vzdelanie, na bývanie, na prácu, na primeraný odpočinok, na priliehavejšiu profesionálnu formáciu a na rekreáciu. Okrem toho prostredníctvom stále dokonalejšej organizácie moderných prostriedkov šírenia myšlienok – tlače, filmu, rozhlasu, televízie – sa umožňuje jednotlivcom zúčastňovať sa na udalostiach v svetovom meradle.
48. Zároveň však socializácia množí organizačné formy a robí právne usporiadanie medziľudských vzťahov v každej oblasti stále podrobnejším. V dôsledku toho zužuje pole slobody konania jednotlivcov. Prostriedky, ktoré používa, a metódy, ktoré sleduje, vytvárajú prostredia, v ktorých je pre každého ťažké zmýšľať nezávisle od vonkajších vplyvov, konať z vlastnej iniciatívy, prejavovať vlastnú zodpovednosť, uplatňovať a obohacovať svoju osobnosť. Treba z toho uzavrieť, že socializácia svojím rozširovaním a prehlbovaním nevyhnutne zredukuje ľudí na automaty? Je to otázka, na ktorú treba odpovedať záporne.
49. Socializáciu nemožno chápať ako výsledok prírodných síl, ktoré konajú deterministicky. Naopak, je – ako sme už poznamenali – výtvorom ľudí, rozumných bytostí, slobodných a prirodzene náklonných konať zodpovedne, aj keď vo svojom konaní musia uznávať a zachovávať zákony ekonomického vývoja a sociálneho pokroku a nemôžu sa celkom vymknúť spod tlaku okolia.
50. Preto sa nazdávame, že socializácia sa môže a musí uskutočňovať takým spôsobom, aby z nej plynuli výhody, ktoré prináša, a zároveň sa odvrátili alebo zmiernili jej negatívne dopady.
51. To si však vyžaduje, aby ľudia, ktorí zastávajú verejné funkcie, mali v sebe zdravé ponímanie spoločného dobra a podľa neho aj konali. Toto ponímanie sa konkretizuje v sústave sociálnych podmienok, ktoré ľuďom umožňujú a napomáhajú integrálny rozvoj ich osobnosti.
52. Okrem toho považujeme za nevyhnutné, aby medzičlánky a rozličné sociálne iniciatívy, v ktorých sa obzvlášť prejavuje a uskutočňujesocializácia, mali skutočnú autonómiu voči verejnej moci a sledovali svoje záujmy vo vzťahu vzájomnej lojálnej spolupráce, podriadiac sa spoločnému dobru. Ale nemenej nevyhnutné je aj to, aby tieto články mali formu i charakter pravých spoločenstiev, totiž aby sa v nich k jednotlivým členom pristupovalo ako k osobám a aby boli podnecovaní aktívne sa zapájať do ich života.
53. Vo vývoji organizačných foriem súčasnej spoločnosti poriadok sa uskutočňuje stále viac prostredníctvom obnovenej rovnováhy medzi požiadavkou autonómnej a činorodej spolupráce medzi všetkými jednotlivcami i skupinami a včasnej koordinácie a usmernenia zo strany politickej moci.
54. Ak sa socializácia uskutočňuje v rámci mravného poriadku podľa uvedených smerníc, neprináša nevyhnutne nebezpečenstvo zaťaženia jednotlivcov, ale, naopak, umožňuje a napomáha ich uplatnenie a rozvinutie schopností každej osoby. Okrem toho vedie i k organickému preusporiadaniu spolunažívania, ktoré náš predchodca Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno24 predkladal a obhajoval ako neodmysliteľný predpoklad naplnenia požiadaviek sociálnej spravodlivosti.“

Toto učenie naďalej pretrvávalo aj počas ďalších pápežov, ktorý takisto v encyklikách písali o socializácii a socializme ako o dvoch rozdielnych a nezlučiteľných učeniach. Dokonca v záverečnom dokumente z  II.Vatikánskeho Koncilu – pp.Pavol VI. schvaľoval a zverejnil učenie o socializácii.   

PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA
O CIRKVI V SÚČASNOM SVETE

https://www.kbs.sk/?cid=1118410965

25. Zo spoločenskej povahy človeka je zjavné, že pokrok ľudskej osoby a rozvoj samej spoločnosti sú navzájom závislé. Lebo ľudská osoba, ktorá už od prírody nevyhnutne potrebuje spoločenský život,45 je a musí byť základom, subjektom i cieľom všetkých spoločenských inštitúcií. Keďže spoločenský život nie je pre človeka niečo vedľajšie, človek rozvíja všetky svoje schopnosti stykom s inými, vzájomnými službami a bratským dialógom a tak môže odpovedať na svoje povolanie.
Spomedzi spoločenských zväzkov, ktoré človek potrebuje na svoje zdokonaľovanie, niektoré, ako rodina a politické spoločenstvo, bezprostredne zodpovedajú jeho najvnútornejšej podstate, iné vznikajú skôr z jeho slobodného rozhodnutia. V našich časoch z rozličných príčin neprestajne narastajú vzájomné vzťahy a obojstranná závislosť a tak vznikajú rozmanité verejnoprávne, ako aj súkromné združenia a ustanovizne. A hoci tento jav, nazývaný socializácia, nie je bez nebezpečenstva, predsa prináša so sebou mnohé výhody, ktoré posilňujú a rozvíjajú schopnosti ľudskej osoby a umožňujú jej uplatňovať si svoje práva.46

42. Jednota rodiny Božích detí, založená na Kristovi, značne posilňuje a zdokonaľuje jednotu ľudskej rodiny.90
Isteže, vlastné poslanie, ktoré Kristus zveril svojej Cirkvi, nie je politickej, hospodárskej ani sociálnej povahy, lebo cieľ, ktorý jej Kristus vytýčil, je náboženského rázu.91 Ale práve z tohto náboženského poslania vyplývajú povinnosti, podnety a sily, ktoré môžu napomáhať budovanie a konsolidovanie ľudskej spoločnosti podľa Božieho zákona. A keď treba, aj Cirkev môže, ba má podľa časových a miestnych okolností dávať podnet na diela určené slúžiť všetkým, najmä však ľuďom v núdzi, ako sú napríklad charitatívne a im podobné diela.
Cirkev uznáva aj všetko dobré, čo sa nachádza v dnešnom sociálnom dynamizme, predovšetkým vývoj smerujúci k jednote, proces správnejsocializácie a občianskeho i hospodárskeho združovania. Veď vytváranie jednoty súvisí s najhlbším poslaním Cirkvi, keďže ona je „v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“.92 Tak sama ukazuje svetu, že skutočná vonkajšia spoločenská jednota vyplýva z jednoty myslí a sŕdc, teda z viery a lásky, na ktorých je v Duchu Svätom nerozborne postavená jej jednota. Lebo sila, ktorú Cirkev môže vliať do dnešnej ľudskej spoločnosti, spočíva v spomenutej viere a láske, uvedených do života, a nie v nejakej vonkajšej nadvláde, uplatňovanej čisto ľudskými prostriedkami.

75. … Komplexnosť súčasných pomerov núti verejnú moc častejšie zasahovať do sociálnych, ekonomických a kultúrnych záležitostí, aby sa utvorili priaznivejšie podmienky, ktoré by účinnejšie pomáhali občanom i spoločenstvám slobodne sa usilovať o úplné blaho človeka. Vzťah medzi socializáciou161 a autonómiou i rozvojom osobnosti možno chápať rozličným spôsobom podľa rozmanitých oblastí a rozdielneho vývoja národov. Ak sa však niekde v záujme verejného dobra dočasne obmedzí uplatňovanie práv, len čo sa situácia pozmení, nech sa čím skôr obnoví sloboda. Je neľudské, ak politická moc nadobudne totalitnú alebo diktátorskú formu, ktorá porušuje práva osôb a spoločenských skupín.
Nech občania pestujú veľkodušnú a úprimnú lásku k vlasti, ale bez prílišnej upätosti, to jest takým spôsobom, aby mali vždy na zreteli aj dobro celej ľudskej rodiny, ktorú spájajú rozmanité zväzky medzi rasami, národmi a štátmi.“

V tomto učení pokračovali pápeži ako bol bl.Ján Pavol II., ktorý tiež vo svojich dokumentoch potvrdil a zverejnil pravé učenie o socializácii a socializme.

„LABOREM EXERCENS“

https://www.kbs.sk/?cid=1117276176

14. … „Z tohto hľadiska, teda so zreteľom na ľudskú prácu a všeobecnú dostupnosť k dobrám určeným človeku, nemá sa pri zachovaní vhodných podmienok vylúčiť ani socializácia určitých výrobných prostriedkov. V priebehu desaťročí, ktoré nás delia od uverejnenia encykliky Rerum novarum, učenie Cirkvi stále pripomínalo všetky tieto zásady, odvolávajúc sa aj na dôvody omnoho staršej tradície, napríklad na známe dôvody v diele Summa Theologiae svätého Tomáša Akvinského

Ak teda treba neprestajne revidovať stanovisko “strnulého” kapitalizmu, s cieľom uskutočniť reformu z hľadiska ľudských práv, chápaných v najširšom zmysle a spojených s ľudskou prácou, potom z toho istého hľadiska treba povedať, že tieto mnohoraké a tak veľmi želateľné reformy nemožno uskutočniť apriórne chápanou likvidáciou súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Treba totiž uvážiť, že jednoducho vziať tieto výrobné prostriedky (kapitál) z rúk ich súkromných vlastníkov ešte nestačí na ich uspokojivú socializáciu. Tieto prostriedky prestávajú byť súkromným vlastníctvom určitej spoločenskej skupiny čiže súkromných majiteľov, aby sa stali vlastníctvom organizovanej spoločnosti a podliehali bezprostrednému riadeniu a vplyvu inej skupiny osôb, a to takých, ktoré ich síce nevlastnia, ale keďže vládnu v spoločnosti, disponujú nimi na rovine celonárodného alebo miestneho hospodárstva.
Táto vedúca a zodpovedná skupina môže svoje úlohy z hľadiska prvenstva práce spĺňať uspokojivo, ale môže ich plniť aj zle, ak si zároveň vyhradzuje monopol na riadenie a disponovanie výrobnými prostriedkami, ba dokonca neváha porušiť základné ľudské práva. A tak sám prechod výrobných prostriedkov do vlastníctva štátu s kolektívnym zriadením nie je ešte “socializáciou” tohto vlastníctva. Osocializácii sa dá hovoriť iba vtedy, keď je zabezpečená subjektívnosť spoločnosti, to značí, keď sa každý na základe svojej práce môže zároveň plným právom považovať za spoluvlastníka veľkého pracoviska, na ktorom pracuje spolu so všetkými ostatnými. Cestou na dosiahnutie takéhoto cieľa by mohla byť, nakoľko je to možné, cesta zlučovania práce s vlastníctvom kapitálu a uvádzanie do života širokého okruhu medzičlánkových organizmov, ktoré by mali hospodárske, spoločenské a kultúrne ciele a ktoré by mali vo vzťahu k verejným úradom skutočnú autonómiu. Tieto organizmy by sledovali svoje špecifické ciele vo vzájomnej lojálnej spolupráci, podriaďujúc sa pritom požiadavkám spoločného dobra, a mali by formu a podstatu živého spoločenstva, to značí, že ich jednotliví členovia by sa chápali a prijímali ako osoby a povzbudzovali by sa do aktívnej účasti v týchto organizmoch.“

V súčasnosti aj pp.Benedikt XVI. opäť potvrdzuje učenie o socializácii ako sám uvádza vo svojich vyhláseniach a dokumentoch:

Posolstvo Svätého Otca
Benedikta XVI.
k 43. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov

 https://www.kbs.sk/?cid=1237208974

„Bolo by na škodu budúcnosti ľudstva, ak by nové nástroje komunikácie umožňujúce rýchlejšiu a účinnejšiu výmenu poznatkov a informácií, neboli prístupné ekonomicky a sociálne marginalizovaným vrstvám, alebo ak by dokonca prispievali k zväčšovaniu priepasti oddeľujúcej chudobných od týchto nových sietí, ktoré sa rozvíjajú v službe informovanosti a socializácie človeka.“

Spe salvi

 https://www.kbs.sk/?cid=1199729367

10. …“ V skutočnosti tak dnes ako včera ide práve o toto v krste, ktorým sa stávame kresťanmi: nie je to len akt socializácie v rámci spoločenstva, nie iba prijatím do Cirkvi. Rodičia čakajú pre dieťa, prijímajúce krst, čosi viac: očakávajú, že viera, ktorej súčasťou je aj materiálnosť Cirkvi a jej sviatostí, mu daruje život, večný život.“

ENCYKLIKA
CARITAS IN VERITATE 
(Láska v pravde)
pápeža BENEDIKTA XVI.

https://www.kbs.sk/?cid=1252661180

24. „Vo svete, ktorý mal pred sebou Pavol VI., bol už síce proces socializácienatoľko pokročilý, že mohol hovoriť o sociálnej otázke, ktorá sa stala svetovou, no bol oveľa menej integrovaný, ako je dnešný. Ekonomické činnosti a politické funkcie sa vo veľkej miere odohrávali v tom istom priestore a mohli od seba viac závisieť. Produktívna činnosť sa uskutočňovala vnútri hraníc štátov a finančné investície do zahraničia boli skôr obmedzené, vďaka čomu politika mnohých štátov mohla ešte určovať priority ekonómie a istým spôsobom ovládať vývoj prostriedkami, ktoré mala zatiaľ k dispozícii.
Z tohto dôvodu encyklika Populorum progressio pripisovala ústrednú, i keď nie výlučnú úlohu „verejnej moci“.

Falošný pohľad na Socializáciu aj zo strany cirkevných predstaviteľov

Vyhlásenie environmentálne subkomisie KBS k rozvoju vidieka na Slovensku

https://www.kbs.sk/?cid=1320660997

„V mnohých oblastiach Slovenska pozorujeme snahu o rozvoj a oživenie života na vidieku. Tieto snaženia vítame a chceme povzbudiť všetkých ľudí, tak veriacich, ako aj neveriacich, aby sa pričinili o skvalitnenie života a jeho skrášlenie v našich obciach.
Výsledky štatistík ukazujú, že Slovensko je krajinou s prevažujúcim vidieckym osídlením. V porovnaní so situáciou v krajinách Európy, kde v mestách žije 82,7% obyvateľov, na Slovensku je to 56,5%.
Prevažná časť nášho obyvateľstva sa v minulosti zaoberala poľnohospodárskou výrobou a chovom dobytka. Toto smerovanie bolo výsledkom histórie krajiny a jej obyvateľstva.Zakladanie JRD, kolektivizácia a socializácia oslabili a napokon celkom zabrzdili tento prirodzený vývoj na našom vidieku. Doteraz sa nepodarilo primerane oživiť poľnohospodársku činnosť. Prirodzený vzťah k pôde a jej tradičné trvalo udržateľné poľnohospodárske využívanie vnímame ako hodnotu, na ktorú je potrebné opäť dôrazne poukázať.

Naši predkovia sa vyznačovali skromnosťou v životnom štýle, láskou ku krajine, v ktorej žili, pracovitosťou a nábožnosťou. Boli to hodnoty, ktoré formovali náš ľud oddávna. Tieto hodnoty naši predkovia vnímali ako Boží dar. My dnes chceme znova na ne poukázať a odporúčať ich. Práve vďaka týmto hodnotám boli naše rodiny jednotné, plné radosti a lásky.
Dnes sú rodiny často rozvrátené a to aj preto, že muži, ale aj ženy odchádzajú za prácou do iných krajín a naša vlastná zem ostáva na mnohých miestach neobrobená a neprináša nám úžitok, dopyt po poľnohospodárskych výrobkoch sa kryje importom zo zahraničia.
V minulosti rodiny spoločne pracovali na poli, pestovali plodiny, chovali zvieratá a boli takpovediac sebestační, ba svoje produkty aj predávali. Socializácia zmenila slovenské obce, väčšina občanov sa zamestnala v priemysle, alebo v službách a odchádzala do fabrík. V obciach prestal chov zvierat a hospodárske budovy schátrali. Život v obciach akoby zamĺkol, lebo prestal pracovný ruch.“

Z daného textu môžeme vyrozumieť, že Socializáciu ztotožňujú so socializmom, ktoré spôsobilo úpadok ekonomiky avšak oficiálne učenie Cirkvi (vidiac v dokumentoch pápežov) považuje Socializáciu ako správnu formu sociálnej politiky a preto aj mylné vyjadrenie KBS je v rozpore s oficiálnym učením Cirkvi.

Napriek všetkým nesprávnym pohľadom a vysvetleniami zo strany laikov, či klerikov – Boh zjavuje svoju vôľu skrze Pannu Máriu a potvrdzuje Socializáciu za smerodajnú, ale musí sa konať pod vedením Cirkvi

29 august 1945 / Panna Mária – viz.Ida Peerdeman – Amsterdam (Holandsko)

UPOZORNENIE: preklad je z knihy, ktorá je napísaná v českom jazyku a slovo: „Socializácia“ je zle preložené.
Více zde: https://matka-vsetkych-narodov.webnode.sk/posolstva-1-cast/

https://boh-jeziskristus-cirkev-na-skale.webnode.sk/socializacia-v-cirkvi/